7 dňový stop-over v 日本

Doba čítania: 3 min.

Debata na chvíľu stíchla, čakali sme, či sa bude triasť všetko viacej, alebo či to zostane len taký pocit pod zadkom. Po pár sekundách to ustalo a debata pokračovala ďalej. Samozrejme v pôvodnej téme, tým, že sa tu zem trasie sa nik vážne nezaoberá. Je to bežná súčasť života v Japonsku na ktorú upozorňujú aj tabuľky po meste, ktoré udávajú nadmorskú výšku a smer úniku v prípade tsunami.

Jednu noc som strávil vonku, aj tak som sa dlho do večera potuloval po Tokyu a potom som sa presúval do neďalekého mestečka pri mori. Bol piatok večer, zažiť pohľad na dve skupiny japoncov bolo zaujímavé. Kým jedni, oblečení v čiernych oblekoch s aktovkami o polnoci cestovali konečne z práce domov, druhí, zjavne o čosi mladší ale oblečení rovnako v čiernych sakách najebaní do nemoty sedia na kamennej dlážke metra so známkami života s resetom sociálneho vnímania. O notebook padnutý pol metra od nich nik nemá záujem, skôr ho len mierne niekto pritisne nohou bližšie k „pacientovi“.

Jem všetko, väčšinou ani neviem čo, len rozoznávam chuť surových rýb, ryžu a prepadám sa do gurmánskeho pekla s chuťou žrať všetko netradičné a najlepšie zabiť to dačím sladkým a strašne dobre vyzerajúcim.

Kamakura

Prílet do Tokyo city o 5 ráno sa ukázal ako ozajstné ranné vtáča, život v uliciach tu začína pulzovať ozajsky asi až okolo 10tej ráno, nuž nečudujem sa, vzťah k zamestnávateľovi sa prejavuje hlavne „dobrovoľným“ nadčasovaním v práci, tak načo sa hrabať na siedmu, keď aj tak skôr ako o 18 sa z práce ísť nesluší 😉

To, že je Tokyo pomerne kľudné ma prekvapilo, čo som si však uvedomil na prázdnych ranných uliciach, bol štebot vtákov, ktorý bolo počuť. Na rozdiel od veľkomiest v USA tu nehučí vzducharina ani generátory. Úroveň hluku je ozaj poznateľne nižšia (všimli si to aj americké decká na hosteli). Na uliciach kde prebiehajú dáke stavebné úpravy sú dokonca hlukomery. Jediné ulice, kde by hlukomery rozhodne potrebovali trojmiestny display boli tie, kde boli obchody s počítačovými hrami.

Vďaka súčasnému tech-štandardu a „smartu“ v dlani sa tu necítim jak bača v kokpite lietadla. Za všetko môžu v prvom rade tie haky-baky, alebo ako to niekto nazýva „rozsypaná ryža“. Nebyť moderných appiek, tak v obchode neviem či kupujem mlieko alebo kefír – skrátka namieriš appku, odfotíš, prečíta a preloží. Ideš niekam? Naťukáš do googlu, dáš ukázať cestu, nájde vlaky a vypočíta koľko kde platíš a z akého nástupišťa ideš. Stačí len porovnať tie „haky-baky“ na mobile s realitou a si tam 😉

Tokio

Haky-baky majú vlastne svoje čaro, sú to také abstraktné obrázky. Kým my zapisujeme v podstate fonetický prepis, Katakana používaná v Čine a Japonsku zapisuje významy. A v tom je ten vtip, ktorý ma začal baviť, znaky v Číne a Japonsku majú rovnaký význam, ale rôznu výslovnosť. Ak ide Japonec do Číny, rozumie textom ale nedohovorí sa. Z toho pre mňa vyplýva, že aj slovenčina sa dá zapisovať v haky-bakoch. Aby to však nebolo až také jednoduché, používajú aj fonetické značky Hiragana a ešte jednu jednu „klávesnicu“ ktorej názov teraz z hlavy neviem.

Včera pršalo, zmokol som ale aj tak bolo fajn. Dnes je z toho vlhký teplý deň na krátke rukávy. Vo vzduchu je niečo teplé, predzvesť rána v Indonézskej Jakarte. Už o pár hodín odlietam zas do niečoho pre mňa nového. Cestovanie je návykové, niekedy ozaj závidim bačovi, ktorý pozná svoju poľanu či lazy a svet pre neho je skvelý aj okolo koliby. A hlavne, netrápia ho dajaké Japonské slečinky. 😉

Kamakura

V roku 2017 sú MS v raftingu v Japonsku, zámienka vrátiť sa, zažiť a spoznať viac. Skrátka tento stop-over bol nečakane dobrý, ako by básnik povedal, popiči.

Majte sa fajne! 😉

ブライアン

Prečítané 119 x.

Pridaj komentár