Stál som uprostred trosiek, kriku, chaosu a smrti. Pád lanovky s mladými ľumi – udalosť ktorá ma na čas zlomila sa neskôr stala dôležitou pri každej z ďalších nehôd, pri ktorých som sa, ako obyčajne, ocitol náhodou. Hoci som sa v tých ďalších príbehoch našiel už silnejším, tento, aj takmer 30 rokov po, potrebujem stále spomalene predýchavať.
Nasledovný text je doslovný prepis originálnych zápiskov, ktoré vznikli krátko po nehode. A ešte upozornenie – text je autentický a nemusí byť vhodný pre slabšie povahy.
Lyžovačka bola perfektná. Hovorím si: ‚Dobre prestať v najlepšom.‘ Tak som sa chcel len tak ponevierať v stredu. Kúpil som si lístok na večerný Tatran a … obul lyžiarky.
Kúpil som si Smenu do lanovky a permanentku na 5 jázd v Lomnickom sedle. Na obed som už čajoval v bufete. Z rozhlasu, z ktorého obyčajne vyzývajú cestujúcich na Lomničák, vyzývali doktora.
„Hľadisko“ pod stanicou bolo plné. Obe lanovky stáli na trati, na stožiari ktosi čosi robil a v „hľadisku“ bol neurčitý nepokoj. Situáciu na scéne som komentoval prosto: – Do pi-či!
Na zemi boli roztrieskané dve kabínky. Spod jednej sa do oblohy priamila sivomodrá ruka. Žena, asi učiteľka, sedela pri dvoch chlapcoch, jedného v tvári celého zakrvaveného – ohrievajúc vlastným telom. Na nosidlách ležali ďalší dvaja. Pri pohľade hore ku koncu stožiara mi išlo zlomiť krk.
Z ťažkej červenej kabíny nad nami vyletelo lano. Chlapi sa brodili v snehu po pás a rýchlo viazali nosidlá:
– Ťaháj!
– Však ide dolu hlavou!
– Nemôže ísť dole hlavou! Dolé!
– Chlapi rýchlo, previažte to!
– Hore!
Chlapcovi na nosidlách išlo o sekundy. Tu sa však hralo najmenej na minúty…
Bola to zmes. Zbehli zvedaví bufetári, na veľa zvyknutý člen HS, pracovník ČSD s poznámkovým zošítkom, krčiar, učiteľ, náhodný lyžiar a ešte ktosi. Pohľady mlčky hodnotili. Hodnotili výšku, trosky, telá, vek chlapcov. Ktosi ponúkal cigarety.
– Vieš ako sa voláš? (pauza) Ako sa voláš?
– Gabo.
Iní rozprávali:
– Ako sa to stalo?
– Nechytilo vlečné lano. Kabínky nabúrali do seba.
Na „vý-hľadisku“ sa striedali skupinky. Zimné slnko žiarilo cez konštrukciu stožiara. Svaly sa napínali v bezmocnej grimase čakania.
– Ako dlho trvá vymeniť kabíny?
– 15 minút – odpovedal hlas z vysielačky.
– Máme tu len kufrík na prvú pomoc, dákych pár obväzov.
– Doktor je už dolu. Príde aj s vecami, keď sa lanovky vymenia.
– Potrebujeme tu jedno lano, trojcípu sedačku, dve deky, dáke haspre vypáčiť toho mŕtveho, dobre by bolo, keby bola kladka a asi 5 chlapov. A nezdržiavajte sa. Rozumel si?
– (vysielačka mlčí) – – –
– Rozumel si správe?
– – – –
– Počuješ ma?
– Správe rozumel.
– Tak sa ozvi, doprdele!
Gabo vypadol z kabíny a zachytilo ho na stožiari. Teraz však už ležal na nosidlách. Bol v šoku avšak pri vedomí. Krvácal vnútorne. Na rukách mal modré fľaky, oči od bolesti zatvorené. Raz chcel ležať na bruchu, raz na chrbte. Vstával, skučal od bolesti a každým pohybom mu ubúdalo síl.
– Sadnúť…
– Gabo lež! (aspoň dvojhlasne)
– Tyčkovať…
Učiteľ podopieral nosidlá na jednej strane, náhodný lyžiar vystriedal na druhej.
– Vrtulník nepríde. Dolu je hmla a to sú neprípustné letové podmienky. Skúšali sme aj poliakov aj armádny.
– A čo Košice?
Všetci pozerali smerom na východ do doliny.
– Tam je asi tiež hmla.
Laná sa hybali, to znamená, že kabína je na ceste.
– Vydrž, už ide pomoc.
– Dusím sa … (kašeľ) … nemôžem dýchať … … nedýcham …
– Dýchaš. Dýchaj pokojne!
– Sadnúť…
– Gabo lež! Pomáhaj nám.
Chlapec zaboril tvár do podložky, čelo podopierajúc zovretými päsťami:
– Ja to neprežijem!
Potom chcel zasa sadnúť či ležať na chrbte. Podchvíľami strácal vedomie.
– Teraz je to tu. Doktor!
– Gabo! Gabo! -fackali chlapca po tvári aby sa prebral.
– Áh! – zaskučal chlapec.
Nosidlá sme uviazali do lana tak, keď opäť zastane kabína nad nami, aby sa dali ihneď ťahať nahor.
Kabína sa objavila. Nikto z nás nechápal, prečo sa kabína nezastavila nad nami a pokračovala do stanice. Bolo to nedorozumenie. Horskáč volal do vysielačky:
– Kam idete?
– Vezieme doktora.
– Doktora tu máme. Potrebujeme dostať ranených čím skôr dolu!
Gabo dostal kŕč. Traja mu nedokázali roztiahnúť sánku. Dolu svahom preskakovalo hlbokým snehom niekoľko chlapov, čo prišli hore lanovkou. Gabo stratil vedomie. V tom dobehol zadychčaný doktor a rýchlo prezrel chlapca:
– Potrebuje dýchanie. Podaj mi deviatku. Ako sú na tom druhí ranení?
– Tam sú.
– A ten hore?
– Ten už je hotový. Jedného sme už odviezli predtým.
– Tento potrebuje infúziu.
– Akú budeš dávať, tlakovú či normálnu?
– Tlakovú. Dáme to až hore v kabíne. (-obrátil sa na krčiara) Vy ste doktor? Dýchajte s ním zatiaľ.
Kabína zastala nad nami a vyletelo lano. Doktor nestíhal. Bolo treba sledovať aj ďalších ranených. Potom sa rozhodol, že skúsi infúziu teraz:
– Pán Boh daj, aby som sa trafil, ten chlapec to veľmi potrebuje.
Pán Boh tu nebol a doktor sa tiež netrafil.
Potom začali ťahať ranených. Bol to strašný zmätok a priveľká hromada nedorozumení – teda chýb. A čas, ten tak strašne letel…
V týchto zápiskoch mám jedinú pochybnosť, v mene ktoré sa v nich spomína. Som presvedčený, že ho tak vyslovil.
V každom príbehu nešťastia je aj kus šťastia. Každý jeden život, ktorý sa podarí s vypätím síl zachrániť je tým šťastím. Dlhé roky som sa nedozvedel, koho sa zachrániť podarilo, až kým som na YouTube nenarazil na archívnu reportáž. Nájdete ju vloženú aj tu pod článkom – zavesil ju tam jeden z nich. Som rád že žije, pamätám si ho tam.
Prečítané 1722 x.
