Písal sa rok 1989, V Moskve vystrájala Perestrojka, na Červenom námestí sa stále čakalo najmenej 2 hodiny na Lenina, vstupné vízum som získal vďaka podfuku, ktorý mi poradil týpek na ambasáde a býval som v byte s partičkou, o ktorej som sa po čase dozvedel, že to boli takí celkom nebezpeční mafoši. Keď väčšina súčasných rusofilov ťahala ešte káčera, ja som bol na najlegendárnejšom rokovom koncerte v Moskve.
Na koncert ma vlastne nahovorila kamoška, ktorá bola totálne chytená do Richieho Samboru a vymyslela si, že pôjdem do Moskvy, prepašujem sa na hotel a dohodnem jej dáke rande. Mne to prišlo ako dobrá prdel. Začala sa teda „Mission Impossible“.
Aby som nenaťahoval s dajakým gitaristom, tak len poviem, že tento level som nedosiahol, ale diali sa veci ktoré boli v uplne inej dimenzii a než som sa dostal tam a späť, prešiel som zázračne niekoľkými levelmi.
Bumážka
Ambasada v Bratislave bola jediná šanca, ako vycestovať načas. Normálny postup bol, že som si nechal vystaviť pozvanie od Taťjany, známej z Kijeva, potom mi ho musela poslať a s ním som mohol ísť na ambasádu v Bratislave a tam požiadať o vízum. Ono sa to nevolalo vízum, lebo oficiálne sme vrámci východného bloku víza nemali, ale bolo to to.
Keďže proces by sa stihnúť nedal, nezostávalo mi nič iné ako ísť priamo požiadať o dáku výnimku. Zazvonil som na zvonček na Godrovej (vtedajšie veľvyslanectvo ZSSR) a keď sa za mnou zavrela brána vstupného vestibulu, ešte som netušil kde som. Vošiel mužíček, menší odomňa, usmievavý a milý. Usadil si ma do parádnej sály na veľké kreslo a spýtal sa ma, što móže pre mňa zdeláť. A ja som mu naivne začal rozprávať o Bon Jovim, Scorpions a veľkom koncerte v Moskve na ktorý strašne chcem ísť. On sa celý čas usmieval a sledoval každý môj pohyb.
„Interesantné, ale u nás nedávame len tak povolenie na vycestovanie. Vy musíte mať dôvod a koncert nie je oficiálny dôvod.“ A odmlčal sa. Ja som pozeral a začal som chápať, že je zle. V tom pokračoval: „Pridíde zájtra. Jutro. Napíšte sebe papjér v katorom uvedjete, že chcete súrne cestovať do Kijiva za účelom prejednania sobáša.“ ČTJB??? Veď ja sa ženiť nechcem!
OK, idem do toho, papier nachystaný, druhé ráno, idem na istotu, šak už mužíček vie čo chcem, len potrebuje papier. Zvonček, dvere, veľká sála, kreslo. Čakám.
O chvíľu vojde veľký groznyj chlap – verzia Visarjonoviča, pohľad prísny, reč strohá. „Čo máte?“ Skakaný až za uši som zo seba vytlačil otázku, či je tu ten pán čo bol včera. „Neviem kto, nikto tu taký nie je, čo chcete?“ Podal som mu pripravený papier a on si ho bez slova prečítal. Bál som sa čo bude ďalej. Spýtal sa ma, či to je medzi nami vážne a ja som sa mu zmohol iba na súhlasné prikývnutie. „Počkajte tu.“
Zavrel sa do druhej miestnosti. O 10 minút prišiel s bumážkou na vycestovanie a poželal mi všetko dobré. Bingo!
Cesta do Moskvy
V tom čase nebolo v ZSSR nič. Skrátka nič si nezohnal, ibaže by si bol velké zviera alebo vychcálek. Zohnať lístok na vlak z Kijeva do Moskvy sa skrátka normálne nedalo. Sem tam sa objavilo niečo od priekupníkov, lenže arménec Ravšan, s ktorým som sa vydal na cestu sa vyznal v biznise a lístky na vlak vybavil v akejsi „deputantskej“ pokladnici, čo dodnes neviem čo je a nechcel mi to povedať.
Mať lístok však ešte nebolo všetko, druhý level bol nájsť stevarda, ktorý nás vezme do vagóna, ono titiž cesta do Moskvy je dlhá a jazdia tam iba ležadlové vlaky. A o tom, kto kde a či bude cestovať má stevard, ktorého bolo treba uplatiť. Miesto sa teda našlo a ja som pretrpel cestu s dajakou rodinkou, ktorá sa snažila vychovávať okrem ich 7 ročného syna aj mňa.
Mafiánska partička
Ja vlastne ani neviem ako som si predstavoval celú cestu na koncert, najskôr víza, potom na blint do Moskvy bez predstavy kde a ako sa ubytujem, bez lístkov a tak. Skrátka systém hurá, alebo lepšie povedané „dáko bolo, dáko bude“.
Ubytko sa poriešilo samo, Ravšan išiel navštíviť „ribjata“ ktore „sa zanimajut biznisom“ v Moskve, vraj jeho spolupracovníci. O aký biznis šlo som sa nedozvedel hneď. Bývali sme nasardinkovaní v byte na daktorom z moskovských sídlisk, chalani a baby si dávali záležať na výzore „náda byť serioznym“. Gate si žehlili na puky žehličkou zohratou na sporáku a ja som sa im náramne hodil do programu.
Čo budeme dnes robiť?
– Dnes máme voľnejší den, stretneme sa v centre s ďalšími ribjatami a pojdeme sa poprechádzať, ukážeme ti centrum.
Tak fajn, raňajky sme dali hneď vedľa Červeného námestia. Potom potulky mestom a náhodné rozhovory s cudzincami. Posedávanie, zas potulky a zas cudzinci.
Aź po ceste naspäť do Kijeva mi Ravšan vysvetlil, o čo šlo. Ribjata zanimali sa biznisom s Poliakmi. Hľadali niekoho kto do ZSSR doviezol – rozumej prepašoval – doláre alebo iné valuty a ponúkali potom výmenu. Prečo nešli poliaci do zmenárne? No lebo peniaze nemali ako doviezť legálne, zmenárne by im ich nemohli prijať alebo by mali problémy s políciou, A tak vlastne hľadali vekslákov.
Poviete si, že čo tam po vekslákoch? No jo, ak dostaneš dáky kurz, alebo ťa ošália pri vekslovaní, budiž. Ale tu sa hral vyšší level. Neskôr som sa dopočul, že vačšina z nich skončila na Petrovke. Skrátka šli do lochu za to, že dajakého poliaka dostrielali, iného dorezali a tak. Oni totiž nikdy nikomu nevyplatili ani rubeľ. Biznis im šiel, až kým sa jeden pako nezačal priečiť.
To, že som sa im hodil do plánu som pochopil až pár rokov potom, mať niekoho za priateľa v skupinke z Československa im náramne sedelo v tom, aby vyzerali seriózne pri prechádzke mestom.
Po zotmení mi zakazovali chodiť samému von, vždy šiel niekto so mnou alebo ma čakali na dohodnutej stanici metra. Vždy boli ozbrojení dajakým nožom za opaskom a za ponožkou pod nohavicou.
Ozzy Osbourne ako ikona koncertu „proti drogám a alkoholu“
Na to, aby sa v krajine sovietov mohla uskutočniť rocková mega šou museli existovať komunistami akceptovateľné dôvody. Bola však aj doba, ktorá naznačovala, že železná opona padne, Gorbiho perestrojka pohla veľa vecí dopredu, rozhodovanie však stále patrilo pod krídla komunistov.
Moskovský mierový hudobný festival mal za úlohu spojiť národy v boji za mier a v boji proti drogám. Na tento event si ozaj nemohli vybrať kontroverznejšiu partičku, Ozzy, Richie Sambor a ako aj väčšina Mötley Crüe fičali na drogách až sa prášilo a Ozzy schlastaný do mŕtva vtedy ešte vyrobil niekoľko ďalších prúserov ešte v Moskve.
V každom prípade koncert, ktorý je navždy zapísaný do histórie ako legendárny stálo za to zažiť. Bola to neskutočná masovka. Areál štadóna V.I. Lenina na ktorom bola olympiáda bol obrovský, vraj tam bolo až okolo 150.000 divákov. A podľa toho čo si spomínam z vtedajších správ asi 25.000 vojakov a policajtov na zabezpečenie poriadku.
Vojaci s tými ich veľkoplošnými šiltovkami tvorili ikonické obrázky v prestrihoch Intervízie a boli živý mantinel medzi ľavou a pravou polovicou plochy na státie a prakticky nikoho nepúšťali cez polovicu. Ja som mal lístok na sedeni, čo sa mi samozrejme nepáčilo, tak som asi pol hodinu ukecával jedného policajta, aby ma pustil do sektoru na státie.
Vo východnom bloku sa v 80tych rokoch dalo chodiť na slušné koncerty do Budapešti. Odtiaľ som mal zopár grífov, avšak tie v Moskve nefungovali. Nikde vás nepolievali vodou, veľa ľudí odpadlo na prehriatie alebo dehydratáciu, oni s tým vtedy nemali skúsenosti a ani nemali ľudí, ktorí by sa o nich postarali, a tak ich len kamaráti nosili bokom von z davu a občas im niekto pomohol.
Samotný koncert bola samozrejme popičovka, nie len kvoli výberu kapiel a skladbám, ale kvôli celej tej veci, čo sa vtedy dala a nedala, ako veľmi sme vo východnom bloku chceli a nemohli. Bolo to aj o tom, že sa rusi vtedy strašne báli, aby sa niečo nestalo. Báli sa organizátori a báli sa aj komouši.
Tá hudba mala vtedy úplne inú hodnotu, iný rozmer vďaka dobe a miestu. Vďaka všetkým tým podivnostiam, ktoré sa v tej dobe v ZSSR diali a pre mňa aj vďaka tomu, čo všetko predchádzalo a následovalo tento koncert.
Cesta domov
Po koncerte všetci poslušne domov. Šanca sadnúť si chvíľu do trávy niekde bokom neexistovala. Od východov zo štadióna až po stanice metra bol vytovrený koridor, ktorý strážili vojaci. Ľudia spievali a vykrikovali, viac sa nedalo. Mali však ešte jenu vec, ktorou nasierali policajtov – na šialene dlhom eskalátore v metre hádzali kopejky do „šmýkačky“ vedľa madla. Robilo to taký zvonivý hluk, ozaj ich boli stovky, možno tisíce a dole padali na zem, kde ich upratovačky hneď zmetali bokom a policajti strážili, aby z nich nik nebral. Bol tam riadny balík na zemi, jasné, že aj ja som si hodil.
Na cestu domov nebolo veľa treba, 3 tričká, jeden sveter a 4 kazety s hudbou. Nie na počúvanie a oblečenie ale na vykšeftovanie. Mali tam neskutočnú cenu. Táňa ich speňažila s tým, že mne dala asi 4-násobok toho, za čo som to zaobstaral v Bratislave a to si ona na tom ešte pekne prilepšila.
Šmelina však nebolo to, čo ma rajcovalo, vlastne mi to bolo jedno a ja som ani nechápal, že sa na tom dá zarobiť, skôr som to tam doniesol, lebo sa u nich ozaj nedalo nič zohnať, tak som im chcel spraviť radosť. To že mi za to dali toľké ruble som ani nechápal.
V Pečerskej Lavre som trávil svoj voľný čas, parádne historické uličky. Až som zrazu uvidel v strede ulice niečo ako bankovku, tak som si myslel, že to je asi päťrublovka. Až keď som zodvihol zošmolenú bankovku tak som pochopil, že držím v ruke doláre. Prvý krát v živote.
Domácej som sa pochváli 20 dolárovkou, ktorú som našiel. Bol to pre nich neuveriteľný príbeh a vysvetlovali, aké šťastie ma postretlo. Aké? Nuž také, že to bolo štrašne moc peňazí. Moc, moc, moc. Oveľa viac ako vtedy u nás pred Tuzexom. Polku tých prachov po vyvexlovaní som nechal Táni a z druhej polky som kúpil letenku Kijev – Bratislava, nakúpil darčeky a ešte som domov doniesol asi 70 rubľov ktoré potom odomňa kupovali bratislavskí vexláci.
Prečítané 478 x.
